Študijne oddelenie: 048/4341 222
×

Varovanie

JUser: :_load: Nemôžem načítať používateľa s ID: 51

 

 

 

 

Po návrate z protialkoholického liečenia v roku 1993 som založil na dorastovom oddelení skupinu pre rodičov, ktorých deti tam boli na liečení. Nemali možnosť stretávať sa s terapeutmi v takej miere, ako by chceli, tak som založil takúto skupinu. Stretávali sme sa vždy v pondelok s rodičmi a pani primárkou Hrkovou.

Cez týždeň som navštevoval deti sám a trávil som tam niekoľko hodín s nimi osamote. Nebol som psychológ, psychiater a ani sestrička, tak mohli rozprávať otvorene. Prijali ma medzi seba. Neboli  zlé,  ba niektoré boli vyložene dobré a úprimné. Rozprávali mi svoje príbehy a aj nepríjemné záležitosti rozprávali úplne prirodzene, bez pretvárky a bez zábran. Aké drogy brali, čo kradli a ako, ktorá šľapala chodník a koľko sa za to platí…...

Pýtal som sa akí boli, keď nič nebrali, pred drogovaním. Prečo s tým začali? Celkom som zabudol na to, že ja som taký istý a tiež neviem odpovedať na takéto otázky. Predsa som sa pýtal! Nemohol som uveriť, že dobré a perspektívne deti, také krásne a mladé, sú na tom horšie ako ja.

Niekoľko krát som ich zobral na prechádzku po blázninci a vyšli sme až hore, pod horu na mužské protialkoholické oddelenie. Po takýchto návštevách nebolo na dospelom oddelení veselo. Niektorí boli šokovaní a ich problémy sa zdali v porovnaní s problémami týchto detí malicherné. Boli to deti a boli v ťažšej závislosti ako my, starí chlapi, ich akoby otcovia. Iní zase rozprávali, ako by dolámali násady od lopaty na svojich deckách, keby začali drogovať. Sami boli v blázninci, no svoje decká by mlátili rúčkami od lopát za to isté, čo sami nezvládli.

Ak by takým spôsobom fungoval alkohol, ako napríklad heroín, stačili by nám dva poldecáky a boli by sme ťažkí alkoholici. Po jednom až dvoch pohárikoch! A my sme museli piť desať, dvadsať rokov, aby sme sa prebojovali do toho blázninca na liečenie.

Jedno dievča – Sára sa od ostatných detí odlišovala. Mala nádherné múdre oči, kultivovaný vzhľad a prejav, nesnažila sa upútať za každú cenu ako niektorí iní. Chodila na gympel a mala napísať prácu o drogách. Chcela byť prvá z triedy a hlavne autentická, tak to išla vyskúšať. Prvú samozrejme  marišku, neskoršie LSD, a nakoniec aj heroín. Najprv si iba zapálila, potom šňupla a po krátkej dobe si pichala dva gramy denne. Jeden gram stojí 1200 SK, takže je to problém, kúpiť si denne dva gramy. Robota na celý deň, „urobiť“ také prachy! Decká sa predbiehali  v tom, aby mi vysvetlili ako sa „robia prachy“. Niektoré spôsoby boli aj smiešne, no pri prevažnej väčšine som omdlieval. My alkoholici sme nemuseli kradnúť, podvádzať, či predávať sa, aby sme si mohli otupiť hlavy. No tieto deti áno a veľa krát hrozným spôsobom.

Raz mi Sára povedala, že sa potrebuje so mnou porozprávať. Keď som deti vrátil na oddelenie, Sára ešte zostala so mnou. Dlho bolo ticho a ja som trepal somariny, nech sa má čas rozhodnúť a odhodlať. Myslel som, že sa má v úmysle utiecť a chce, aby som jej to vyhováral. Tieto deti to často robili, lebo aj keď niektorí chceli s drogami naozaj prestať, nedokázali zvládnuť krízy, hlavne psychické.

Sára mi však chcela povedať niečo iné, čo mi zmenilo od základu život. Povedala mi o dvoch dievčatách v Petržálke, ktoré si pichajú heroín ako divé a ich rodičia sú slepí a sprostí, lebo nič nevidia. Sú to ešte sopliačky zasraté a sú strašne blbé. Nevedia s heroínom narábať a keď neprestanú, tak sú za krátky čas u Pánbožka! Stále mi to veľmi dôrazne opakovala a jej výrazy sa stále viacej podobali výrazom opilcov v piatej cenovej skupine pred záverečnou. Stále som sa nevedel dovtípiť, prečo jej to tak leží na srdci. Veď v Petržálke je to bežné, stále sa o tom píše v novinách a vysiela o tom i televízia. Keď som bol taký natvrdnutý, jedovala sa ešte viacej.

JA SOM IM TO PRVÝ KRÁT DALA, DOSTALA SOM ICH DO TOHO!

Revala na mňa, lebo som nechápal. Ja som ich do toho dostala, oni teraz zomrú, sú to …. , nevedia s tým narábať (jedna z tých dvoch bola  15 ročná Danka). Konečne mi zapálilo! Nevedel som však čo ja s tým. Nevedela to však ani ona a ja som bol podľa nej jediný, čo s tým dokáže niečo robiť. Povedal som im predsa, že keď majú nejaký problém, tak….. alebo sa chcem z toho vyvliecť? Som taký debil ako ostatní dospelí?

Dobre ti tak , ty somár! To bola moja prvá myšlienka. Mohol som sa tváriť, že sa nedá robiť nič,  povedať to primárke Hrkovej a byť naozaj ten dospelý debil, ako ostatní a navyše bonzák! Dohodli sme sa na druhý deň, že niečo vymyslím. Do noci som sedel na dvore a fajčil. Nič nebolo možné vymyslieť tak, aby som bol schopný na druhý deň zniesť svoj obraz v zrkadle a Sárin pohľad do mojich očí.

Na druhý deň ma už čakala, keď som prišiel do za ňou. Vypliešťala na mňa s nádejou tie krásne okále. Tak som jej povedal s malou dušičkou svoje riešenie. Pôjdem do Petržky, nájdem tie dve kozy, presvedčím ich o tom, že to pôjdeme spolu povedať ich rodičom a s primárkou Hrkovou vybavím, že ich okamžite zoberú na liečenie. Keď nebudú súhlasiť, vyfackám ich alebo omráčim poprípade hodím do kufra a doveziem ich na liečenie. Aj keď ma za to zatvoria do basy! Stačí to tak?

Bola to veľká radosť po dlhej dobe, čo zachvátila Sáru. Samozrejme, že všetko bude naše tajomstvo a nikto nebude tušiť, že ich "natrela" ona.

Našiel som ich ešte v ten deň. Danka a Simonka chodili do prvého ročníka strednej školy. Konšpiračné metódy hodné Jamesa Bonda zabrali. O tretej poobede som mal obidve šokované a vystresované kozičky blbé v aute a išlo sa vyjednávať s rodičmi.

Dankina mama sa čerstvo rozviedla, stratila zamestnanie a musela sa starať o svoju staručkú matku po mozgovej porážke. Snažil som sa jej šetrne oznámiť tú jóbovu zvesť, no dá sa to? Na druhý deň ráno boli baby v Pezinku. Cítil som sa ako požuvaný a vypľutý.

Po pár dňoch som znova išiel za detičkami do blázninca. Bol som veľmi populárny a aj ja som bol na seba hrdý. Tešil som sa so Sárou. Dokonca i tie dve boli šťastné, že sú medzi svojimi. Po chvíli prišla Sára s kamoškou. Svojimi krásnymi očami sa pozrela pohľadom smutného psa a začala hovoriť to, čoho som sa obával. Aj tá kamoška mala také baby na svedomí a keďže som sa osvedčil…

V tom roku som bol asi v sto rodinách v Petržke , Dúbravke, na Dolných honoch, Karlovke…..   Bol som nositeľom jóbových zvestí! Často som bol zamĺknutý, bolo mi do plaču a žena nechápala čo sa so mnou deje. Myslela, že sa premáham, aby som nepil. Nemohol som ju do toho zaťahovať. Niektoré veci nevie dodnes.

Už sa mi ani nechce písať ten koniec, aby sa ráno diskutérke Bianke zase netlačili slzičky, ako mne teraz.

Po dvoch rokoch sme si jednu 14 ročnú narkomanku adoptovali. Raz som ju pustil do Bratislavy a tam stretla Sáru. Tá jej povedala, že tá Danka, čo som ju priviedol na liečenie pred dvoma rokmi zomiera na Kramároch. Nech niečo urobím! Hneď som volal jej mame. Danku vraj vrátili z intenzívky domov má 35 kilov, má AIDS a melie z posledného. Odvtedy ako som bol Danku uloviť v Petržálke bola na inom liečení a odtiaľ  ušla s jedným chlapcom. Niekde ukradli veľa peňazí a za mesiac ich prefetovali. Danku to takto zničilo. Letel som do Petržky a videl som ju v posteli. Bolo to hrozné a nebudem sa pokúšať to ani popisovať. Vtedy už som robil moju terajšiu robotu a mohol som si ju zobrať ku mne. Veľmi som chcel, aby prežila a aj sa to podarilo!

Ten AIDS sa nepotvrdil a postupne som si ju vypiplal, okresal a znova začala žiť. Našiel som jej prácu u môjho švagra, vyštudovala strednú školu, napísala knihu "Sen môjho života" a mohol by zazvoniť zvonec. Aj skutočne zazvonil! Bola to poštárka. Doniesla parte! Sára tragicky zomrela a pohreb bude………

Sára mala chlapca, samozrejme narkomana. Obaja mali krízu a mali iba jednu dávku. On jej ju dal a išiel si zháňať pre seba. Tá dávka ju zabila. Vyhasli tie jej krásne – teraz už mŕtve oči.

Prišiel som na Ústav súdneho lekárstva na Sasinkovu, kde nám robili testy na drogy. Poznali sme sa dobre. Pani vedúca mi ukázala taký pohár ako od uhoriek. Bola v ňom krvavá voda a v nej plávali kúsky nejakého mäsa. Boli to kúsky Sárinho tela, vzorky na toxikológiu. Zomrela na opuch mozgu, predávkovanie opiátmi a intoxikácia strychnínom. Ten je v otrave na potkanov. Díleri to primiešavajú do heroínu. Aby mal grády!!!!

-Je mi ľúto, pán Schwandtner, keď to bola Vaša známa.-

Sára vlastne zachránila Danke život a sama zomrela. Ona povedala Barbore, ako je na tom Danka a tá sa potom u nás dala do poriadku.

Ďalší hlúpy príbeh s hlúpym koncom.

 

Vlado Schwandtner

 

Zdroj: http://www.drogy-sos.sk/sarine-mrtve-oci/

 

 

Napíšte komentár

Make sure you enter all the required information, indicated by an asterisk (*). HTML code is not allowed.

GDM Blog - Aktuality z novýh médií

PM Blog - Aktuality

Dnes je
14.08.2018
a meniny má Mojmír
Srdečne gratulujeme a prajeme veľa študentských úspechov.

Venujte nám 2 %

Milí zamestnanci, rodičia a priatelia našej školy,

aj vy môžete podporiť Strednú odbornú školu informačných technológií. Každý jeden z vás môže prispieť. Stačí, ak vyplníte vyhlásenie, ktorým poukážete 2 % zo zaplatenej dane práve nášmu združeniu. Tlačivo s vyplnenými údajmi nášho združenia máte v prílohe tohto listu.

2 % z dane môže združeniu poukázať každý, kto má príjem. Chceli by sme vás preto poprosiť, aby ste sa o možnosti pomôcť našej škole porozprávali aj vašim blízkym (rodine, priateľom).

pdf

Kontaktujte nás

V prípade akýchkoľvek otázok  nás kontaktujte:

 

Nájdite nás

Sme aj na sociálnych sieťach. Buď s nami v kontakte a klikni.